Helena Frejsková bola trochu obtloustlá, ale veľmi sympatická stará rachétľa, milujúca matka, manželka, stará matka, prastará matka, teta, sestra, švagriná, svokra a dcéra, ktorá milovala prírodu. Veď sa v jej lone narodila. Známi ju volali teta Lukon alebo Muriel, len Muriel. Vo svojej dedine bola veľmi známa, všetci (takmer) ju mali radi, lebo bola múdra – sofistikovaná, ktorú vôbec nezaujímalo, že z globálneho hľadiska len úplne bazírujú na mentalite humánneho irelevantného aspektu a hovorila, že podľa nej je nerentabilné aby o tom hovorila na verejnosti.
Dedina, v ktorej lonnej prírody sa Teta Lukon narodila sa volala Gogoľovo a Muriel bola šťastná. Narodila sa v lese, keď srnky skackali naokolo a svišťe i veveričky nežne hrkútali.
Od malička chodila do lesa sama , trhala lúčnu burinu alebo zbierala huby. Najviac sa jej páčili tie s červenými klobúčikmi a bielymi bodkami. Potom všetky tieto úlovky doniesla domov a jej maminka – Irena jej pripravila vždy chutnú svóču.
„Teta Lukon, Teta Lukon!“ volala Holena.
„Rýchlo poď sem Muriel!“ stalo sa niečo pompézne, volala Holena...
„Bobara Kataránová je tehotná.“ rúkala Holena a teta Lukon sa začala nervózne triasť.
Bolo to najerotickejšie obdobie Laurinho života.
„TO HÁDAM NIE! BEŠTIA JEDNA!“ ZAS? ZAS JE TEHOTNÁ TÁ ATRAPA?“
„Áno, ale nechápem, prečo ťa to tak rozčúlilo Muriel...“
„To si nevšímaj Holena.... to bude tým prievanom čo sa sem ženie...prepáč...“
Pomaly sa stmievalo a Holena opustila l dom tety Lukon. Hneď ako zabuchla za sebou dvere teta Lukon čiže Muriel sa vybrala zadným vchodom von.
Na oblohe svietil mesiac, užovky liezli po skalách, soby skackali cez potoky a hviezdy zvýrazňovali obrysy mesiaca.
„Ach...och....ich....uch...““. Prečo musí byť len môj život taký nerentabilný...
„Prečo nežijem v celej pompezite, prečo, prečo práve ja?! Odpovedz mi slnko, prečo práve ja som tá utláčaná, ja som len tá zlá, nepompézna žena, prežívam samé neirelevantné momenty života a prečo mnou každý opovrhuje....prečo sa dostáva toľko klamstiev a podvodov, prečo všetky intrigy Gogoľova spočívajú na bremenách mňa, prečo sa ja musím skrývať a prečo do pekla je tá dobrá stále len zlá? Odpovedz mi mesiačik.....“
„Nuž drahá moja....neviem ti povedať...“ I riekol mesiac.
„Tak to ti teda ďakujem...“ Lepšiu odpoveď som si ani nemohla želať...
Slzy zaliali Murielinu tvár a stekali jej po jej zvráskavenej a starej zohavenej krásnej tvári. S hurónskym bľakotom sa rozbehla do hory a bežala a bežala a bežala až....
Teta Lukon nemala problémy s orientáciou v meste, lese či jazierku, nebála sa tmy, nebála sa ničoho, bola ako krotiteľka všetkých zverov, bola ako vládkyňa sveta či tak nejak.
Bežala až sa potkla o konár stromu a hlava jej spľasla do nejakej zloženiu neznámej hmoty. Zo svojich bohatých skúseností usúdila, že ide o jazvečiu hnačku. Utrela si tvár do šiat a pokračovala ďalej... O tri až päťdesiatsedem celých sedem metra zbadala malú chalúpku veľkosti solídneho mestečka.
„Zaklopem, nezaklopem....hovorila sa Muriel odtrhujúc lístočky zo Slnečnice...“
Po tridsiatichdvanástich hodinách jej na slnečnici zostal len jeden lístoček a nevedela si počať, čo s ním....“
„Zvieratká...kvetinky....holubička moja biela (oslovila mláďa líšky) či ty nevieš čo si mám počať? Mám vstúpiť do toho domčočku či zostať napospas divočine...och (hovorila Muriel a hlas sa jej zvýšil o dva a pol oktávy nahor)
„DAJ POKOJ, NEMÁM ČAS!“ zdvorilo ale rázne na ňu nabliakala líška.
„HEJ TY, NEŽNÝ JELENČEK“ (rozbehla sa medzi stádo hrochov) ty, poraď mi čo si mám počať s týmto lístkom....či mám či nemám vstúpiť do toho domčočku....neviem, nemám poňatia..
„TEN LÍSOK SI STRČ DO R...! Fučal hroch.
„TO SA TU NENÁJDE JEDEN SOLVENTNÝ CICAVEC, KTORÝ BY MI PORADIL?“
„No dobre...tak poď sem, poradím ti, ale zlatá moja aby si vedela, že nie preto pomáham ti , že dobré srdce mám , ale chcem už koneČNE SPAŤ!“ vrieskal lemúr.
„Čakám druh môj“ (rozplývala sa Lukon) i poraď mi čo mám robiť....i povedz...
„ALE DÓOOOOBREEE si už....! SILA!“ SA UPOKOJ!“. Takže čo si mala naposledy zaklopem, či nezaklopem?
„éeeeeeeeeeeeeeem. A vieš koník môj milený, že netuším...?
„Nevadí, ajtak to bolo jedno. Choď tam...Choď tam ale prosím ťa už nás neotravuj dobre? ĎA kujem.“
„Tak ja tam vstúpim áááááááááááááááááááááááááááááááááááá. „
A skackala okolo domčeka. Po dvanástich hodinách sa odhodlala, že zaklope. Pristúpila bližšie, postavila sa na rohošku a zaklopala.
„KTO JE TAM?“ Zareval niekto z vnútra.
„Ehm....asi....asi niesú doma. Škóoda.“
„Pýtam sa kto je tam?“ zvolal akýsi nervózny hlas.
„Muriel, Teta Lukon.“
„Tak je to Muriel alebo teta Lukon?“ zaziapal hlas.
„No som Muriel ale známi a kamaráti či priatelia ma volajú teta Lukon.“
„Aha. Zaujímavé. Čo tu chceš ty sketa?.“ Ziapal hlas a postupne sa zvyšoval o jeden a pol oktávy na hor od rozčúlenia.“
„Dosť dobrá otázka sysľík môj.“
„Tak keď nevieš čo tu chceš tak ti nepomôžem ty fičura!“ ziapal hlas ako nenormálny.
„Dobre tak idem het. Maj sa!“
„Ahojky!“
Teta Lukon sa rozbehla hustým lesom a bežala a bežala až narazila na hladkú cestu.
„Jééééééj. Takú lesnú cestičku som ešte ne...“
Prešlo ju auto.
Komentáre