Dávno, pradávno, je to už hádam aj rok dozadu, čo sa odohral náš príbeh plný vášní, hádok, moci, bitiek a hľadaní spravodlivosti vo svete plnom intríg...
Janičko (alebo aj Honzík ak chcete) a Marienička (prípadne Mařinčečka) boli dve príliš ideálne detičky. No ich podlá a hnusne-nechutne prehnaná chlipnosť za drobným bobuľovým ovocím by ich možno aj stála život, nebyť dobrej a láskavej ježibabke Lenke, ktorá ich včas ochránila od najhorších momentov života. Náš príbeh je reálny... To znamená, že všetko je absolútne vymyslené. Veď ako inak? Kde som to skončil?
Janičko a Marienička boli dve príliš ideálne detičky. Obe mali práve 8 rôčkov čo bol práve rozkvet naivity a dôverovania týchto hlupáčkov. Janičko mal plavé vlásočky, ružové pierky – akoby si ich mazal leskom na pery, modré očičká a prisahám vačku, že sa mu aj rysovali kocky na brušku. Marienička mala tiež plavé vlásky, modré očká a šibalský úsmev, ktorý zdedila po tete Blažke. Ni tom som však chcel.
„Janičko? Marienčička? Kam sa hrniete šibalky moje?“ pýtala sa láskavo mamička, ktorá ich často bila a nedávala im dostatok potravín, čiže tým pádom sťažovala ich podmienky na zdravý a plnohodnotný život.
„Ideme do lesa mamička naša... pozbierať nejaké bobuľové plody pre domácu zmrzlinu čo chceš zajtra šľahať a mraziť.“ Odpovedali rozkošne polodvojičky.
„Ja vás nepustím teraz von, je už 7.30 (pozrela sa na digitálky). Vonku číhajú hladové vlky, besné líšky, podlé jazvece či krvilačné sojky...“ v polke vety sa zarazila, pohliadla ku stropu. Nad jej hlavou sa zjavila rozsvietená žiarovka a pery sa jej skrivili do záludného úsmevu.
„Alebo...keď to tak beriem...prečo vlastne nie... čas sa ešte neposúval...takže by ste hádam mohli na chvíľočku skočiť von...no nie?“
„Jéééééj ďakujeme mamčička naša...“
„Prosím... prosím...“
Ako náhle detičky prekročili prach domu mamička zhasla svetlo, zapla ventilátor, obliekla si dlhý čierny plášť, aktivovala blikajúcu fialovú neónku v pozadí – vyšla na kraj stola a z plného hrdla s mohutnou ozvenou sa začala hurónsky rehotať. Vyzerala ako diabol stojaci v čiernom plášti na vrcholku skaly počas búrky – zlovestná predzvesť zatemnila miestnosť domčočku.
Detilinčičky sa vybrali do lesíka. Vkročili ešte do nie-veľmi-zatemneného lesíka, lebo nebolo až tak neskoro večer.
„Janíčko... pozri aký veľký krík s nežným bobuľovým ovocím lahodnej chute a príjemnej farby a vône...“
„Chceš povedať maliny?“ nechápal Janíčko.
„No pozri sa sám... malinkyyyyyy....jééééééj tie ja rada s kečupom“ dobiedzala Marienčička.
Tak naše detičky vybrali igelitky z igelitky a začali zbierať tieto nežné a jemné plody. Moje drahé si však ani nevšimli, pre svoju hlúpu, chlípnu zadubenosť, mohutnú pažravosť a nenásytnosť za týmito plodmi, že značne odbočili od cestičky a smerovali čoraz viac do temnoty lesa.
Medzičasom sedela šťastná mamička doma a povedala si mohutným hlasom s ironickým tónom:
„Hodiny odbili dvanástu... a detičky ešte stále nie sú doma... pri troche šťastia by sa nemuseli vrátiť vôbec...“
Mamička opäť urobila scénku s hurónskym rehotom, ktorý keby ste počuli, vyvolal by vo vás taký strach a des, ktorý si neviete ani predstaviť, tak sa o to ani nepokúšajte...
„Jánko? Dáko je tma...ni?“ hovorila Mařinčečka.
„Hej hej he...j... to teda je... ani nevidím kde si...“ strachom celý bez seba Janík hútoril.
Detičky si sadli ku sebe blízko pritisli sa jeden na druhého a v tmavej hrôzave temnej noci bolo počuť len húkanie sovy, svišť netopierích krídel a tlkot ich malých srdiečôk.
„Mařinčečka? Cítiš to čo ja?“ pýtal sa Janík bledý ani jogurt.
„Cítim... a my v tom sedíme...“ odpovedala Mařinčečka.
No zrazu ako blesk z jasného neba deťúrence zbadali domčoček na neďalekej čistinke. Bez štipky zaváhania sa k nemu vybrali. Keď boli blízko pri ňom uvedomili si jeden hrôzostrašný fakt... domček nebol postavený z tehál, malty, dreva a už vôbec nie z medovníkov či perníkov ako to poznáte s predchádzajúcich verzií tejto rozprávky. Celý bol postavený z Kynder Bujena a iných druhov Kynder čokolády. Detičky si hneď spomenuli na skladbu „Give a little bit of mmm to me...“ a Marienka si aj zatancovala.
Keď deva dokončila svoje kreácie, obaja sa nenásytne – nechutne – zabažane a vášnivo pustili do „žrania“ domčeku.
Mařinčečka najprv zbesilo žrala skalky Kynder Čoko Bons kým Janičko divoko chrumkal stĺpiky domčeku z Kynder Bujena. Potom sa pažravo Marienčička pustila do živého plotu z Kynder Perdájz a Janík si teraz pochutnával na kľučke celej z Kynder Rígl. Neskôr – kým Marienka túžobne hltala sochu fontánky z Kynder Maxi Kyngu a Janík obžúval stenu vyrobenú z Kynder Pingvin a stropu z Kynder mliečneho úrezku dvere sa otvorili a vystúpila von pani bosorka – Ježibaba Striga Čarodejná – alebo ak chcete - Lenka.
„Vida – vida – vida. Koho to tu nevidíme... dve nenažraté pažravé detiská, ktoré ja tak nenávidím...“ povedala si v duchu Lenka. V tej chvíli si nenažraté pachltance všimli záhadnú tetu a prestali na moment fúrovsky mliagať čokoládu.
„Myslíš, že nás vidí?“ Spýtal sa Janíček.
„Neviem...asi nie... len sa nehýb... tyranosaurus vidí len to, čo sa hýbe.“
„Marienka, teraz nie sme v Juránskom parku, ale v lese.. toto nám nepomôže.“
„Ahojte deti... som Lenka. Poďte ku mne do domčeku... iste ste hladné.“
Hlúpe a naivné detičky sa bez slova vybrali za tetou strigou Lenkou.
„Čože čože takto pozde v lese deti?“ láskavo intrigovala Lenka.
„My sme zbierali malinky...“
„Heeej? A kde máte tašky?“ nechápala Lenka.
„Jááááááááj mňa porazí... kde máme tašky? Bošeee mama nás zabije... zabije nás... stratili sme maliny...“ plakala Marienka.
„Ale nieee ak chcete, tak sa nemusíte vrátiť domov... ak je vám tam tak zle... ja si vás rada adoptujem.“ Líškala sa Lenka.
„Adoptujete? No dobre.“ Súhlasili detičky.
Behom hodinky už boli podpísané papiere na adopciu a milá múdra a zlatá odporná ohavica Lenka bola teraz novou mamou Janíčečka a Mařinčečky. Deti zistili však až o mesiac, čo je ona zač... ale už bolo pozde...
Ani ich maminke nebolo dobre, po čase zistila, že jej nemá kto podávať veci a obsluhovať ju, riadiť variť a prať a jej spokojnosť sa zmenila na značnú nespokojnosť... stále čaká, že sa deti vrátia... dodnes stojí pri okne.
Všetci si žijú.... ale musím povedať, že značne zle.
Komentáre