O malej skrinke
Už mnoho rokov ubehlo odkedy sa náš príbeh o zrade pýche a odpornosti odohral na zámku vo vyšných Lórincoch.
Zámok Zrada bol obrovský ozruták nachádzajúci sa severne od východnej západy juhu. Hradby masívne a hrubé lemovali krásne a pyšné staro-nové veže - žiariace mocou.
Kráľ Hruda piaty a jeho manželka Kôpka tretia si spokojne ale majestátne žili za úskaliami tohoto doupěte. Mali aj niekoľko detí, ktoré híčkali, rozmaznávali a kupovali im predražené dary, ktoré tieto bezcenné hlupáčky nehíčkane márnotratnili a bezmocne ničili. Jediná dcérenka, skromnučká Jara, spokojná s malým koníčkom Lenkom - bola čiernou ovcou rodiny a hradu. Otecko ju síce chcel híčkať, ale matka Kôpka - ktorú volali aj Guguša ju nenávideli a márnotratne zatracovali v húštinách slávy ich dávnych prepyšne bohatných rodín.
Jara, bola debilka. Krásna, múdra ale sprostá zároveň. Jej naivita bola obrovská, väčšia než most cez rieku Hohoľa, čo tiekla opodiaľ tohoto masívneho zrubu - a hltila všetky klenoty prírody a zeme matky našej mocnej.
Uspokojiť sa vedela s každou maličkosťou a keď na ňu matka a sestry nahviakali, s plačom vždy odbehla do komnaty a plakala tam celé hodiny a dni.
Guguša ale vedela, že sa jej len tak ľahko nepodarí odstrániť Jaru z dedičného listu, po tom ako slastne otrávi manžela Hrudu, preto sa potrebuje zbaviť najskôr Jary - nechutne podlým spôsobom a neskôr nájde pomalú cestu ako rýchlo odkrágľovať manžela Hrudu.
Plán kovaný bol už mesiac aby všetko tikalo ako bomba v lietadle a jeho snovanie by azda malo priniesť ovocie a zeleninu úspechu...
Guguša si stojí pred bránou odpovedí, ktorú získala čarami a krádežou a takto sa jej pýta
"Môj plán dokonalý, snovaný bol mesiace dni a noci
Pomôžeš mi ty brána do sveta, odpovedí a zradnej moci
Odpovieš mi na otázky čo zvierajú moju dušu a pýtajú sa
Bo tvoje znalosti sovy, prefíkanosť líšky a rýchlosť rysa
Nič nepodmaní... ty si tá moc budúcnosti a prítomnosti
Odpovedz mi pravdivo na moje otázky - čo pramenia zo zlosti"
Brána sa otvárala nebeským svetlom a obrovská tvár s červenými očami krvou podliatymi odpovedá Guguši hromovým hlasom
"Ty vieš, že odpovede moje klamstvom niesu nikdy
Pýtaj sa teda... odpoviem zaraz "
Guguša sa podlo usmieva, ruky zalamuje a hovorí
"Či mne sa podarí odstrániť Jaru skôr ako Hrudu z povrchu zemského...
poraď mi poraď ako navždy presunúť ich do palácu pekelného či nebeského"
Červené oči strachu uprú pohľad do Gugušinich a všetko stmavne... dym valí sa spopod brány odpovedí a vôňa smrti navôkol slabý obláčik dymu prinesie
"Dve hromady ílu, päť kvapiek medúzej krvi
a nôžky skarabeusa na kôpku niekto namrví
Žlč anakondy a srsť opíc z tmavých hôr
Všetko sa zmieša - smrť pocíti príde navôkol"
Guguša sa len usmeje a zradne smiechom jej krutým napĺňa sa komnata a hlas jej zaniká v hromoch blesku, vetrom plášť jej veje a ozvenou súladí s...
Ráno sa zobúdza Jara s úsmevom na tvári v svojej malinkej podkromnej komnatke, slniečko hladí jej tvár a vetrík šarmantne pohráva sa s jej vláskami. Jara vstane sadne si na posteľ a v tom sa udeje čudesná vec. Na zemi pocíti mäkkú pôdu, čo pôsobí akoby bola živá. Omotáva jej nohy a postupne blíži sa vyššie a vyššie, hltí celé jej nohy a telo, postupne omotáva hruď a prsia až pohltí ju celú a Jara letí zemou zemou a zemou niekam do hlbín.... Krik napĺňa komnatu a smiech kráľovnej Guguši ozýva sa hradbami spolu s netopierým šuchotom krídel.
Tma. Jara vstáva z podlahy chladnej na dotkyk. Prechádza sa a ruky vopred slúžia jej v tmavej chodbe ako predĺžený zrak. Veľký chlad sa jej zmocňuje akoby jej zvieral srdce a postupne prechádza až k srdcu.
Ticho...
Len nežné pukotanie ohníka sa ozýva s blízkosti. Malé svetielko v diaľke sa objavuje a Jara postupne ruky predpažené prisunie k bokom tela a skúmavo kupredu sa pohýna...
Nechýdha takmer... srdce jej tlčie ako zvon a dych zrýchlene sa preteká s tlkotom srdca.
Postava tmavá a hrôzostrašná sedí na čiernom kresle z ľudských kostí a jej červené oči žiaria v tme upreté pohľadom na Jaru.
"Kde som to" Jara prehovorí v snahe zachovať pokoj a nevyznieť vystrašene
"Sadnúť" krutý hrubý a podlo-chladný hlas prehovorí
Jara si sadne na kreslo opodiaľ, pavučiny jej zmotávajú ruky a nohy a postava ani duch, ani človek sa blíži ku nej kĺzavo...
"Kde som to"
"Ticho" postava prehovorí a zimomriavky lemujú Jarin krk.
"Ja som Smrť..."
"Ja som Jara... teší ma..."
"Určite nevieš...prečo si tu junáčka mladá..." smrť prehovorila chladným tónom
"Hát.... no neviem..." pravdivo odpovedala Jara
"Niekto si žiada tvoju smrť konvalinka.... preto musíme splniť toto želanie... a život naveky ti odobrať... " hrubý chladný hlas opäť prehovoril...
"A možnosť, že by si mi nevzal život, výmenou za niečo cenné nejsetvuje?" návrh zrazu prišiel Jare prefíkanej na um.
Smrť nehovorí nič len napäto počúva rozprávanie Jary.
"Ak mi daruješ život... ja ti venujem niečo veľmi cenné, niečo čo nekúpiš ani v Tescu a ba ani na eBayi..."
"A to má byť?"
Komentáre